"Návrat domů" - plán lekcií holokaustu

Úvod

Jar nebola nikdy tak krásna ako v roku 1945, šesť rokov trvajúca najhoršia vojna v dejinách ľudstva skončila. Nacistický režim bol porazený. Vojaci spojeneckých armád prišli zo západu a východu a stretli sa nad tlejúcimi troskami Berlína. Celú Európu zachvátila vlna radosti z víťazstva a osláv konca vojny. Na obidvoch stranách, ktoré boli zanedlho rozdelené „železnou oponou“, vypukli prejavy spontánneho nadšenia a bratstva, ktoré ukončili vojnovú nočnú moru. Na prchavý moment sa zdalo, že nastal nový začiatok pre celé ľudstvo.

Existovala však skupina ľudí, ktorá sa nezapájala do všeobecnej eufórie, európski Židia. Židia sa stali súčasťou boja proti Hitlerovi, ale nezdieľali pocit víťazstva. Víťazstvo pre väčšinu z nich prišlo príliš neskoro. Došlo k zavraždeniu podstatnej časti židovského obyvateľstva. Tradičné centrum židovského osídlenia Poľsko zaznamenalo najväčšie straty. Z 3 500 000 Židov žijúcich v predvojnovom Poľsku sa konca vojny dožilo iba 250 000, z ktorých sa väčšina nachádzala na území Sovietskeho zväzu. Podobná bilancia bola i v Československu, Juhoslávii a krajinách Balkánu. Židov z východnej Európy zamordovala nacistická mašinéria. Straty židovských obcí zo západnej a južnej Európy nedosiahli takej výšky, ale i tieto komunity vystúpili z vojny silno otrasené. Vo svojich spomienkach preživší nevenujú dňu víťazstva takú pozornosť, pretože sa sami necítili súčasťou osláv.

Fotografie zachytávajú dramatické momenty počas oslobodenia a po ňom, stretnutie židovských dobrovoľníkov Britské armády s väzňami, návrat do Poľska, pogrom v Kielcach, útek Bricha z Európy, tábory pre utečencov (DP camps), emigráciu, aliya.

Fotografie boli súčasťou výstavy v Múzeu Diaspóry v Tel Avivu, ktorá sa uskutočnila v roku 1985 v spolupráci s Ghetto Fighters House, Kibbutz Lohamei Hagetaot a za podpory Medzinárodného výskumného projektu Shaula Avigura týkajúceho sa povojnového prisťahovalectva. Prípravu a následné uskutočnenie iniciovala profesorka Anita Shapira s Yeshayahom Weinbergom, prvým riaditeľom Múzea Diaspóry.

Témy

Oslobodenie – deň spásy, ale rovnako začiatok uvedomenia o veľkosti katastrofy. Snahy pozbierať roztrieštené črepiny života a začať znovu , začali vtedy a tam.

Stretnutie so Židovskou brigádou – prvý kontakt preživších s jišuvom (organizovaná židovská komunita v Palestíne pred založením štátu Izrael v roku1948) je s palestínskymi židovskými dobrovoľníkmi zo Židovskej brigády britskej armády. Pohľad na vojaka s odznakom šesťcípej hviezdy na rukáve spôsobuje preživším silné pohnutie; vštepuje národnú hrdosť a stotožnenie.

Pokus o návrat domov – tých niečo málo preživších bojovníkov z get, partizánov a jednotlivých Židov, čo ušli do lesov, sa snaží navrátiť do svojich domovov a hľadať príbuzných a priateľov.

Prekročenie hraníc – útek preživších holokaust z Poľska, ktorý samovoľne začal po oslobodení, sa rozvinul v masový exodus podporovaný, organizovaný a riadený mladými Židmi, s cieľom doviesť preživších do Palestíny.

Utečenci a bezdomovci – v lete roku 1945 boli zriadené tábory pre Židov v Američanmi okupovaných zónach Nemecka a Rakúska. Tieto tábory boli definované ako komunity pre utečencov pod ochranou vojenských správ a boli riadené tímami organizácií UNRRA, Joint a iných židovských humanitárnych organizácií. Život v utečeneckých táboroch bol aktívny a plný života, napriek obmedzujúcim podmienkam.

Nové domovy v zámorí – brány Spojených štátov, Kanady a iných západných krajín boli utečencom zatvorené. Do roku 1948 ich iba 12 000 mohlo emigrovať do Spojených štátov.

Na ceste do Palestíny – tajná imigrácia do Palestíny bola znovu obnovená v roku 1944. Pod vedením Ha-mossad le-Alija Bet (pomocnej imigračnej agentúry) bola založená prisťahovalecká sieť, ktorá kupovala, vybavovala a operovala s rôznymi druhmi lodí na účel imigrácie. Alija Bet sa spojila s hnutím Bricha, a tieto samostatné siete spolupracovali pod vedením Šaula Avigura. Pridala sa k nim tretia organizácia, Hagana, ktorá operovala cez Palyam, námornú jednotku oddielov Palmachu. Hagana bola zodpovedná za sprevádzanie lodí a vylodenie prisťahovalcov na brehoch Palestíny. Bohužiaľ, táto operácia nepriniesla koniec útrapám vykorenených preživších; ich púť ich doviedla do väzenských táborov v Palestíne a na Cypre: okolo 50 000 preživších bolo držaných za ostnatými drôtmi na Cypre.

Prehľad pojmov

UNRRA
Iniciály oddelenia OSN United Nations Relief and Rehabilitation Administration, ktoré ponúkalo pomoc utečencom a občanom oslobodených spojeneckých krajín Európy a Ďalekého východu. UNRRA sa zameriavala na krajiny, ktoré kvôli hospodárskej kríze nemohli dovážať základný tovar. Agentúra sa tiež pomáhala starať o milióny utečencov a ich repatriáciu. UNRRA bola založená 9. novembra 1943 v Bielom dome vo Washingtone.

Židovská brigáda
V hebrejčine známa pod názvom Hativa Yehudit Lohemet (židovská bojová brigáda), táto jednotka v rámci britskej armády bola zložená z palestínskych židovských dobrovoľníkov. Bola založená v septembri 1944 a zúčastňovala sa bojov od marca do mája 1945 na talianskom, juhoslovanskom a rakúskom fronte. Jednotky brigády boli posielané z talianskeho Trevisia do strednej a východnej Európy a do utečeneckých táborov v Rakúsku a Nemecku. Brigáda bola rozpustená v roku 1946.

Bricha
Hebrejské slovo znamenajúce útek dalo názov masovej imigrácii po druhej svetovej vojne, kedy 250 000 preživších holokaust, predovšetkým zo strednej a východnej Európy, putovalo do utečeneckých táborov v Nemecku a iných krajinách západnej Európy. Organizovaná Bricha začala v roku 1944 skupinami židovských partizánov z oblastí miest Vilnius, Równe a Czernowitz. Ich cieľom po oslobodení bola imigrácia do Palestíny. Bricha bola najrozsiahlejším prejavom tajnej organizovanej imigrácie do Palestíny.

Joint (AJJDC)
Skratka názvu American Jewish Joint Distribution Committee. Organizácia založená v roku 1914 sa stala hlavným nástrojom pomoci amerických Židov pre Židov strednej a východnej Európy počas holokaustu. Hmotná pomoc distribuovaná Jointom sa dostala k mnohým Židom a niektorým pomohla prežiť. Po vojne bol Joint hlavnou židovskou organizáciou, ktorá prevádzkovala utečenecké tábory v Nemecku, Rakúsku a Taliansku; rovnako podporovala zostávajúcich Židov v iných európskych krajinách. Joint dodnes pôsobí v židovských obciach po celom svete.

Alija Bet
Hebrejský názov pre tajnú židovskú imigráciu do Palestíny v dobe britského mandátu. Prisťahovalci, ktorí sa týmto spôsobom dostali do Palestíny, boli označovaní ako ma'apilim a pre Britov boli ilegálnymi imigrantmi. V dobe založenia štátu Izrael, bol každý piaty Žid „ilegálnym“ prisťahovalcom a do krajiny sa dostal tajne. V posledných troch rokoch Alija Bet, 1945 až 1948, sa viac než 83 000 ľudí dostalo do Palestíny na 64 plavidlách všetkých druhov a veľkostí. Alija Bet predstavuje kľúčovú kapitolu v dejinách Židov. Táto významná dráma zachytená v literatúre a poézii tvarovala židovské povedomie v národnom boji. Centrá Aliji Bet sa rozrastali po celej Európe - vo Francúzsku, Taliansku, Juhoslávii, Grécku a ďalších krajinách.

Pogrom v meste Kielce
4. júla 1946 došlo k pogromu v poľskom meste Kielce. Luza zmasakrovala 42 Židov, medzi nimi preživších holokaust, deti a tehotné ženy. Táto traumatická udalosť urýchlila exodus Židov smerom na západ, čoby súčasť hnutia Bricha.

Červený kríž
Červený kríž bol založený v roku 1863 v Ženeve, kde sídli jeho ústredie. Jeho hlavnými úlohami je slúžiť ako neutrálny prostredník medzi bojujúcimi stranami a akoby garant Ženevských dohôd z roku 1864, má dozerať na zavedenie a dodržiavanie humanitárnej legislácie. Predstavitelia Červeného kríža boli zriedka svedkami deportácií a genocídy. Až takmer do konca vojny nemali prístup do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Po vojne zabezpečili preživším pomoc a podporu. Švédsky červený kríž prijal tisíce preživších z koncentračných táborov, vrátane najmenej 2 000 Židov a urobil maximum pre ich rehabilitáciu.

Deportácie na Cyprus
Aby zamedzila tajnej imigrácii do Palestíny, rozhodla sa britská vláda 7. augusta 1946 deportovať „ilegálnych“ prisťahovalcov na Cyprus a tam ich držať vo väzenských táboroch. Prisťahovalci sa nenechali zastrašiť, napriek tomu, že viac ako 50 000 ich bolo väznených na Cypre medzi 13. augustom 1946 a 10. februárom 1949. Po založení štátu Izrael boli tábory zatvorené.

Preživší holokaust
Biblický výraz v hebrejčine she'erit hapleta, zostávajúci preživší, bol po druhej svetovej vojne používaný na označenie preživších holokaust. Potom, čo bolo vyvraždených okolo 6 miliónov Židov, zostalo ich 3 milióny v Európe – zhruba jedna tretina židovského obyvateľstva, ktoré žilo v Európe v roku 1939. Väčšina židovských preživších a utečencov odmietla znovu začať život v Európe a volila emigráciu.

Utečenci
Po skončení vojny našli spojenci v okupovanej Európe okolo 8 miliónov ľudí, ktorí boli vykorenení a vyhnaní zo svojich domovov a držaní v rôznych stupňoch podrobenia. Koncom roku 1945 bolo viac než 6 miliónov repatriovaných. Zostávajúce 2 milióny sa rozhodli nevrátiť sa do krajín svojho pôvodu z rôznych dôvodov, ako napríklad sovietska okupácia týchto krajín, strach z represie, ekonomické faktory. Zodpovednosť za starostlivosť o nich padla predovšetkým na americkú armádu. Viac ako 80 percent týchto utečencov boli kresťania, ostatní boli Židia. Židom sa dostalo zvláštnej pozornosti, pretože najviac trpeli nacistami a vojnou samou o sebe a tiež preto, že americkí, britskí a palestínski Židia presvedčili svoje vlády ponúknuť im humanitárnu pomoc.

Pedagogické ciele

1. Umožniť študentom pracovať s primárnymi zdrojmi. Fotografie a svedectvá sa doplňujú pri vytváraní obrazu povojnovej doby.
2. Prostredníctvom riadenej diskusie navodiť atmosféru pre pochopenie neľahkej situácie preživších.
3. Zoznámiť študentov s menej známymi skutočnosťami, ktoré sa týkajú šoa

Priebeh hodiny

1. V okamžiku oslobodenia

Oslobodenie vyhladzovacieho tábora Dachau americkou armádou 29.4.1945

1. Úvodná diskusia v triede.
   Čo pre vás znamená oslobodenie?
   Aký je rozdiel medzi oslobodením a slobodou?
   Učiteľ zaznamenáva odpovede na tabuli.
    
2. Výstava všetkých fotografií
   Ktorá z fotografií podľa vás reprezentuje oslobodenie?
   Študenti prechádzajú výstavou a vyberajú fotografiu, v malých skupinách diskutujú o tom, prečo túto fotografiu vybrali.

3. Práca so svedectvami
   Oslobodenie
   Samuel Pisar, Ako Fénix z popola (Like the Phoenix, Jerusalem, Schocken, 1981)
   Dlhšiu dobu ma ohlušovala streľba z Grodziska pri Varšave, až jedného januárového dňa roku 1945 nám oznámili, že sa tanky Červenej armády priblížili až k mestskému trhovisku. 
   Zdalo sa mi, že v ten šťastný deň nás obklopoval zármutok ako nikdy inokedy....27.január bol najsmutnejším dňom v mojom živote. Chcel som plakať nie od radosti, ale zo žiaľu.
   Nakoniec som plaču vzdoroval, ale v očiach sa mi objavili slzy. Posádky tankov posielali bozky vzduchom, priehrštia kvetín, nadšenie davu, pocit slobody a oslobodenie – a uprostred všeobecného vzruchu stojím ja, Zvia a pes, osamelí, opustení, osirelí, stratení s vedomím straty židovského národa. Ako by sme sa mohli radovať? Cítil som sa celkom otrasený! Celé roky som sa držal a teraz...slabosť ma ochromila. Teraz si môžem dovoliť poddať sa slabosti. Nadišiel čas zúčtovania, devastácie. Čo? Kto? Keď je všetko vyrieknuté a urobené, bojujeme o holý život. Mali sme určitú misiu, ale teraz?
   Skončilo to. Aký bol zmysel? Zvia ma nikdy nevidela plakať. Nikdy ma nevidela sklesnutého. Musím znova žiť. Ale 27.januára, všetko čo nás obklopovalo...nie je jednoduché byť posledným mohykánom.

   Otázka:
   Prečo sa Pisar nebol schopný radovať v deň víťazstva a aké pre to máte vysvetlenie?
   Jack Eisner, Zachránený uhlík z ohňa (An number saved from the fire, Idanim, 1982)
   Včera som zvolal na námestie všetkých obyvateľov nemeckej dediny, stovky mužov, žien a detí. Chcel som im vypáliť krásne zariadené domy, kostoly. Urobiť to, čo oni urobili nám. A naraz som ich videl. Nariekali, vystrašené malé deti sa kŕčovite držali mamičiek. Starí ľudia pokľakali a križovali sa a modlili. Zareval som a zahnal ich do kúta. Predstieral som siláka. Uvedomil som si, že nie som schopný sa pomstiť. Pretvaroval som sa a nenašiel som silu. „Pane Bože!“ zahorekoval som. „Prečo mám prejsť takouto skúškou? Najskôr som bol nevinnou obeťou a teraz neľútostný vrah.“

   Otázka:
   Ako sa cítil v okamžiku, kedy mal zbraň?
   Čo mu zabránilo ju použiť?

4. Záverečná diskusia
   Ako sa ľudia správajú v prelomovom okamžiku svojho života? Akým spôsobom sa vyrovnávajú s myšlienkou na pomstu?

2. Návrat domov?

Primo Levi, Prímerie, Nakladateľstvo Franza Kafku v roku 2000, preklad Olga Hostovská, s. 211.

Do Turína som sa vrátil 19.októbra, po ceste trvajúcej 35 dní. Dom stál na svojom mieste, doma boli všetci živí, nikto ma nečakal. Bol som opuchnutý, zarastený, otrhaný, skoro ma nepoznali. 
Objavil som znovu svojich priateľov, plných života, objavil som dobrodenie pravidelnej stravy, istotu každodennej práce, oslobodzujúcu radosť z rozprávania. Mal som opäť svoju širokú čistú posteľ, ktorá večer (okamžik úzkosti) mäkko povolila pod váhou môjho tela. Ale až po dlhých mesiacoch ma opustil zvyk chodiť s pohľadom upreným k zemi, ako keby som stále hľadal niečo na zjedenie alebo niečo, čo by sa dalo vymeniť za kus chleba, a neprestal ma navštevovať, tu často, tu menej často, hrôzostrašný sen.

Je to sen, ktorý je súčasťou iného sna, meniaceho sa v podrobnostiach, ale vo svojej podstate rovnakého. Sedím pri stole v rodinnom kruhu alebo s priateľmi alebo v práci alebo niekde na vidieku uprostred zelene. Jednoducho v príjemnom, pokojnom prostredí, kde nevládne napätie ani zármutok: ale predsa prežívam slabú, ale hlbokú úzkosť, neodvratný pocit blížiaceho sa ohrozenia. A skutočne, ako sen pokračuje, náhle, alebo zasa z ničoho nič, každý raz inak, okolo mňa sa všetko začne rútiť a rozpadať, krajina, steny, osoby a úzkosť je čím ďalej, tým intenzívnejšia a konkrétnejšia. Všetko už zachvátil chaos. Som sám uprostred šedej kalnej ničoty, a naraz viem, čo to znamená, a viem tiež, že som to vždy vedel: som znovu v lágri, a nič, čo sa dialo mimo láger, nebola pravda. To ostatné bolo krátke odpočinutie, zmyslový klam, sen: rodina, kvitnúca príroda, domov. A teraz celý sen v sne, sen o mieri skončil a v tom vonkajšom mrazivom sne, ktorý pokračuje, počujem opäť známy hlas vyslovujúci jediné slovo, nie pánovito, skôr krátko a tlmene. Je to ranný povel z Osvienčimu, slovo v jazyku, ktorý nie je mojím materinským jazykom, slovo obávané i očakávané, „Wstawač!“

3. Pogrom

1. Práca s fotografiou
   - Ako sa vám javí táto fotografia na prvý pohľad?

2. Práca so svedectvom

Yitzhak (Antek) Zuckerman, Tých sedem rokov 1939-1946 (Those Seven Years 1939-1946, Hakibbutz Hameuchad Publishing House and Ghetto Fighter's House, 1990)
Židia z okruhu niekoľkých kilometrov v okolí Kielc boli nahnaní do vlakov a zavraždení. Išlo o dobre organizované sprisahanie. Armáda sa tiež zúčastnila , nebolo však jasné, na čej strane stojí. Hovoril som s ľuďmi, ktorých zhromaždili vo dvorcoch a v domoch, aby svedčili. Mohli rozprávať o krutých osobných príbehoch, ale podarilo sa im prežiť. Niektorí boli naši priatelia, obyčajní prostí ľudia. Nepoznal som vedenie okolitých obcí. Požiadal som, aby ma odviedli do márnice. Videl som desiatky mŕtvol . Keď som tam stál, prinášali telá ďalších zavraždených. Videl som tehotné ženy, ktorým rozrezali bruchá. 
Nedostáva sa mi slov. Nie sme predsa v roku 1942, je leto roku 1946. Nemôžem sa s vami ďalej podeliť o pocity, ktoré ma zachvátili, keď som videl židovských mužov, ženy, starých ľudí, mládež z rôznych spoločenských tried, ktorí tam ležali zmasakrovaní.

4. Na ceste za novým životom 

Hanna H. 15. september, 1945, z Yoav Gelber, Stretnutie židovských dobrovoľníkov britskej armády s preživšími, “The Encounter between the Palestinian Volunteers in the British Army and the Holocaust Survivors”, She'erit Hapleta, 1944-1948 (The Surviving Remnant, 1944-1948, Yad Vashem, október 1985)

Stretnutie so Židovskou brigádou
Jedného rána v máji 1945 sa u nás v tábore objavil vojak menom Judenberg a na rukáve mal odznak „Palestína“. Najskôr som si myslela, že ide o Angličana žijúceho v Palestíne. Nemohla som tomu uveriť a spýtala som sa ho: „Ste Žid? Hovoríte hebrejsky?” Odpovedal: „Áno, som z Erec Jisrael (Krajina Izrael).“ Bola som tak rozrušená, až som omdlela. Židovský vojak mi poskytol ošetrenie a rozprával mi o Erec Jisrael a o Židovskej brigáde. Musel byť prekladateľ, lebo bol mimo kasární bez povolenia a prišiel pred ostatnými. Za niekoľko dní prišlo vozidlo označené Dávidovou (šesťcípou) hviezdou. Vynorilo sa z neho niekoľko vojakov, ktorí sa predstavili ako členovia brigády. Naše nadšenie sa nedalo popísať. Vlastnými očami sme uzreli niečo nepredstaviteľného. Oddiely brigády nás previezli na iné miesto, do skutočnej budovy, kde sme sa stretli s niekoľkými utečencami z Maďarska. Mnohí vojaci z brigády nás začali navštevovať, nosili nám oblečenie, jedlo, sladkosti. Zo začiatku pre nás bolo ťažké si zvyknúť na všetky tie nové dojmy. Previezli nás do Milána, a i tam na nás čakali židovské jednotky. Dostali sme prácu v blízkosti týchto jednotiek. Začiatkom júla nás brigáda previezla z Milána do Neapola cez Rím, a tamojšia židovská jednotka nás odprevadila až k nalodeniu.

5. Príchod na územie Izraela v dobe Britského mandátu

(a + b) Práca s fotografiou a svedectvom v podobe básne

Natan Alterman, „Oslobodenie táborov na Cypre“, z Ha-tur ha-shvevi'i (The Seventh Column), 1. diel, Hakibbutz Hameuhad Publishing House, 1973

6. V Izraeli

Irit Kuper, Brána prisťahovania (The Gate of Immigration), Am Oved Publishing House, 1990

Doplávali sme do prístavu v Haife o siedmej ráno. Na prístavnom mole sa tlačili stovky, tisíce ľudí. Či všetci títo ľudia prišli tak skoro ráno, aby nás privítali, prvé deti zachránené z nacistického pekla? Mávalo nám more rúk: skutočne to všetci boli Židia? Dusili nás vlastné slzy. Pozrela som sa na kamarátov okolo. Niektorí spievali, iní plakali. V tú chvíľu nás zoradili na palube spievať „Hatikvu“ (“Nádej”, izraelská hymna). Bola to mocná Hatikva a moje srdce sa naplnilo pýchou, akú som doteraz nepoznala. Ja sama som nemohla spievať, slzy ma dusili. Už sme neboli siroty... Čakali na nás tisíce adoptívnych rodičov. Pamätala som si svojich rodičov. Snáď i oni sa radovali, že aspoň ja som sa dožila tohto okamžiku... Z náprotivnej paluby sa na nás dívali britskí vojaci, niektorí si utierali slzy z kútikov očí. Jedného dňa nám povedali naši inštruktori: „Pozrite, my si tu vybudujeme nový život. Tunajšie zvyky sú iné než tie, s ktorými ste vyrástli, nechceme pokračovať v živote, aký sme mali tam. Diaspórne (neizraelské) mená sa sem nehodia. Deti v Erec Jisrael majú hebrejské mená, podľa prírody, kveteny, zvierat a hrdinov našich dejín.“ Priniesli nám veľké štvrťky popísané veľkými, jasnými písmenami. „Prečítame vám zoznam mien. Pozorne počúvajte a vyberte si nové hebrejské mená.“ Sedela som na lavičke, opierajúc sa o stenu, čítala som si mená a pomyslela si: Ako môžem odhodiť svoje meno, ktorým ma pomenovala mamička? Meno každého človeka je spojené s jeho vlastným bytím. Kto si zmení meno, zmení si charakter. Celý život, ktorý človeku Boh doprial pod slnkom, je spojený s jeho menom - odo dňa narodenia až do posledného. Keď ma mamička odviedla k sedliakovi, povedala mi: „Itala, nikomu z dediny nehovor, že si Židovka, ale pamätaj, zas sa budeš volať Itala, až sa vrátiš domov.“

7. Záverečná diskusia

1. Akým spôsobom sa menil význam slova „oslobodenie“ v priebehu hodiny?
2. Aké prekážky čakali preživších pri návrate domov?
3. Ako vysvetlíte termín „Návrat domov“?